Zmenil sa mi život

Dnes som na sociálnej sieti komunikovala s jednou priateľkou. So sympatickou, vzdelanou a empatickou ženou. Poslala mi jednu zaujímavú knihu a potom aj jej nahrávku. Napísala som jej, že rada čítam. Ona tiež, ale pri dlhom pozeraní sa do compu ju bolia oči. Na jedno vraj nevidí…

Vážne, Maťka? Spýtala som sa jej a zaspomínala si: Keď sme boli malé deti, raz sme sa hrali tak, že sme sedeli na lavičke – to bola naša sociálna sieť… a sledovali sme autá jazdiace po našej hradskej. Aby to bolo zaujímavejšie, prekrývali sme si s rukou vždy jedno oko a čítali čísla na autách. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som pri prekrytí pravého oka zistila, že ľavým nevidím nielenže číslo, ale skoro ani auto! S plačom som sa rozbehla do kuchyne a hľadala útechu v maminom objatí.“Čo sa zasa stalo?“, reagovala moja ustráchaná mamka. Medzi vzlykmi som jej vysvetlila, o čo ide.Hneď na druhý deň sme šli k očnému lekárovi do okresného mesta. Nepotešil nás. Odmalička mi oko „utekalo“, škúlila som. Dedinský doktor to bagatelizoval, tvrdil, že dieťa z toho vyrastie. Nevyrástla som z toho, ale v dvanástich rokoch som sa dozvedela hroznú správu: Tým, že oko škúlilo, prestalo sa používať a stala som sa tupozrakou. Nikdy nezabudnem, ako sme s mamou plakali, keď nám pán primár vysvetľoval, že už nikdy nebudem na to oko lepšie vidieť, je to nezvratné. Keď som mala 20 rokov, dala som si urobiť aspoň kozmetickú operáciu. Keď už nevidím, aby som aspoň nebola škuľavá… S tým som sa ráno priznala mojej priateľke. „Ja zas nevidím na pravé oko.“

Jedno oko, druhé oko. Tento hendikep nás ešte viac spojil. Aspoň ja som to tak precítila.