Práve som sa stala novou blogerkou. Vyzerá to so mnou tak, ako to vyzerá s každým začiatočníkom…O čom písať? Bude to niekto čítať? Takéto a desiatky iných otázok mi víria hlavou. Čo tu vlastne robím? Chcem vyjadrovať svoje pocity ľudí, ktorí – ani sa nenazdali – sa prehupli do tretieho veku. Zanedlho budem ma 60 rokov a už päť mesiacov žijem v zariadení pre seniorov v Partizánskom. Predtým som žila sama v rodinnom dome, bez kontaktov, bez podnetov, bez návštev…S rukou na srdci môžem prehlásiť, že sa môj život celkom zmenil. Zatiaľčo predtým som deň-noc visela na nete, teraz dávam prednosť osobným kontaktom. Mám tu veľa priateľov a priateliek, mnohých o generáciu starších, ale vôbec nám to nevadí. Opäť raz sa utvrdzujem v tom, že vek je len číslo! Každý deň tu máme plmo aktivít a programov, kde si vetráme mozgové hemisféry, zabávame sa, vzdelávame sa. Založili sme aj modlitbové združenie, ktoré privítali najmä tí skôr narodení
Ľudia „zvonka“ si myslia, že do domova sa chodí zomierať, čakať na smrť alebo že je tu niekto preto, lebo ho doma nechceli. Nepopieram, sú tu aj takí. Našťastie mám medzi klinetmi veľa priateľov, ktorí sa sem rozhodli prísť dobrovoľne, sú tu šťastní a našli tu nový zmysel života. A práve k tým šťastlivcom patrím aj ja!